Svitanie Časopis farnosti sv. Michala Archanjela v Závode
číslo 1/2006 ročník 7
úvodník
Pôst
s Ježišom na púšti.
Evanjelium prvej pôstnej nedele nám hovorí o tom, že Duch Svätý hnal Ježiša na púšť. Ježiš bol na púšti 40 dní, postil sa, modlil sa, uvažoval a satan ho pokúšal. Toto sa všetko sa udialo v hlbokej samote a tichu. Začali sme pôstne obdobie, v ktorom by sme mali aj my vstúpiť s Ježišom na púšť. Veď pozvanie nasledovať Ježiša na púšti je adresované aj nám. Nie niektorým, špeciálne vyvoleným. Nie. Nám všetkým a každému osobne. Boh má pre nás pripravené vo Veľkom pôste mnohé milosti. Koľko z nich dokážeme načerpať, to závisí od intenzity nášho prežívania tohto obdobia. Stráviť čas na púšti znamená urobiť si trochu ticha a prázdnoty okolo nás, znovu objaviť v nás samých cestu srdca, vymaniť sa z chaosu, hluku a neustálych vonkajších popudov, ktoré nás doslova bombardujú od rána do večera. Teda objaviť v nás cestu srdca znamená vstúpiť do kontaktu s najhlbšími prameňmi nášho bytia. Ak je pôst dobre prežívaný, stáva sa pre nás akýmsi druhom detoxikácie našej duše. Skutočne nebojujeme len so znečisteným životným prostredím, nebezpečným vírusom vtáčej chrípky, zamoreným a otráveným ovzduším. Bojujeme, alebo mali by sme bojovať, aj so znečistením našej duše. Všetci sme tak trochu zanešvárený chaosom, povrchnosťou, duchovnou lenivosťou, neustálym prísunom obrazu a zvuku, prílišným množstvom často bezvýznamným a prázdnych slov. S vedeckým a technologickým pokrokom človek dnes dokáže uvoľniť a ovládať energie nepredstaviteľnej sily. Dokážeme na diaľku ovládať vesmírne moduly, ktoré skúmajú vzdialené planéty. Paradoxne sa však človek stále viac blokuje pred tou realitou, ktorou je on sám. Javí sa stále častejšie ako tvor, ktorý je voči sebe bezmocný, neschopný ovládať svoje emócie, túžby a primárne impulzy. Poznávame vesmír a nepoznáme svoje vlastné srdce. Zabaviť sa, odreagovať sa, uniknúť: to sú všetko slová vyjadrujúce snahu človeka dneška utiecť pre sebou samým, vymknúť sa z reality. Najobľúbenejšie filmy a literatúra medzi mladými sa nazývajú fiction, fikcia. Uprednostňujeme život vo fikcii namiesto života v realite. Mladí ľudia sú najviac ohrození a vystavení tomuto opojeniu chaosom. Faraón rozkázal svojim sluhom, aby zamestnali ťažkými prácami židov, aby tak nemali čas veriť Mojžišovým slovám a premýšľať ako sa vyslobodiť z otroctva. Faraóni dneška potichu ale nemenej dôrazne hovoria: „Nech neustále zaťažuje mladých chaos, rozruch, nech sú z neho omámení tak, aby nepremýšľali, aby sa nerozhodovali sami zo seba, ale nech nasledujú módu, nech kupujú to, čo chceme my aby kupovali, nech konzumujú produkty, ktoré im my odporučíme.“ Čo robiť? Keďže nemôžeme ísť na púšť, musíme si vytvoriť trochu púšte doma, v našom vnútri. Môžeme povedať, že pustovňou je naše telo a pustovníkom duša, ktorá v ňom prebýva. Do tejto pustovne môžeme vstúpiť a zatvoriť sa v nej vždy, keď chceme. Využime čas pôstu a občas vstúpme do tejto pustovne našej duše. Vráťme sa k sebe samým. Nech Duch Svätý, ktorý hnal Ježiša na púšť, nech vedie aj nás, nech nám pomáha v boji so zlom a diablom a nech nás pripraví sláviť Veľkú noc s obnoveným srdcom a očistených na duchu. Peter Mášik, farár
zo života farnosti
Ohliadnutie sa za rokom 2005 Rok 2005 bol rokom požehnaným pre našu farnosť. Niesol sa v znamení významných udalostí. 8. 5. 2005 sa konala Slávnostná sv. omša ku cti sv. Floriána, hasičov v parku pri hasičskej zbrojnici.
patróna
15 . 5. 2005 na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého- Turíce: udeľovanie prvého sv. prijímania. K prvému sv. prijímaniu pristúpilo 28 detí. My vám ponúkame krátky príspevok jedného z nich. Moje prvé sväté prjímanie V nedeľu 15.5.2005 som prvý krát prijala vo svätom prijímaní Pána Ježiša. Spolu so mnou Eucharistiu prijalo 28 detí a z toho 15 dievčat a 13 chlapcov. V ten deň nás sprevádzali rodičia, krstní rodičia, starí rodičia a súrodenci. Na túto slávnosť sme sa pripravovali na hodinách náboženstva, v sobotu na fare spievaním a učením o Bohu, na svätých omšiach a v našich rodinách, rozmýšľaním a čítaním knižiek. Na túto chvíľu si budeme spomínať celý život, lebo veríme, že Pán Ježiš je s nami keď sa radujeme aj keď smútime. „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo... Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ (Lukáš18,16-17) Mária Hollá 22.5. 2005 na Slávnosť Najsvätejšej Trojice sa konala Slávnostná sv. omša s vysluhovaním sviatosti Birmovania. Dary ducha svätého prijalo z rúk otca biskupa Mons. Štefana Vrableca 63 mladých ľudí zo Závodu. Všetci prešli cestou, ktorá nebola priama. Sem - tam sa objavila aj nejaká prekážka. Ich príprava spočívala v hlbšom poznávaní Písma svätého. Náuky sa konali každú sobotu na farskom úrade. Nakoniec , hoci nie v plnom počte pristúpili pred otca biskupa. Svoje svedectvo a poďakovanie nám napísala Lucia.
Myslím si, že tento rok prípravy bol pre nás rokom, v ktorom sme hľadali nové možnosti a spôsoby nášho rastu vo viere. Spolu s našimi animátormi a duchovným otcom sme sa každý týždeň stretávali, delili sme sa so svojimi zážitkami, spoznávali sme, čo je zmyslom nášho života, preberali rôzne témy, motivovali nás k práci vo farnosti, k účasti na sv. omši, pristupovaniu ku sviatostiam. Otec biskup nás vo svojom príhovore povzbudil k vydávaniu svedectva, povzbudil nás k tomu, aby sme tento svet urobili krajším tým, že my budeme lepší. My sme sa stali Božími bojovníkmi, ktorí vydávajú svedectvo. Aby sme toto naše poslanie splnili, všetkých vás prosíme o motlibu za nás. V mene všetkých birmovancov chcem poďakovať nášmu duchovnému otcovi a animátorom, ktorí si na nás vždy našli čas, vedeli nás povzbudiť, pomáhali nám pri prekonávaní mnohých ťažkostí, obetovali pre nás svoj voľný čas... (Ešte veľa by sa dalo písať o tom, čo pre nás urobili). Naša vďaka patrí aj rodičom, ktorí nám vštepovali do srdca vieru, učili nás k láske k Bohu a blížnym už od detstva a vždy nám dávali nádej. Poďakovanie patrí aj našim súrodencom, priateľom a ľuďom, ktorí nám boli svedkami na ceste, po ktorej sme kráčali. V neposlednom rade patrí vďaka aj našim birmovným rodičom za to, že sa podujali veľmi ťažkej úlohy - byť pri nás "v krízach" Lucia
Z každého rožka troška, alebo zo zvykov našich predkov Popolcovou stredou sa začína veľký pôst, čiže 40-dňová príprava na Veľkú noc. Číslo 40 znamená v biblickej symbolike čas čakania, prípravy. Kresťanská tradícia Veľkého pôstu sa odvoláva na Ježiša Krista, ktorý sa pred verejným vystúpením 40 dní postil na púšti, kde ho pokúšal Satan. Veľká noc pripomínajúca Ježišovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie a je najväčším kresťanským sviatkom. U nás sa slávi v prvú nedeľu po prvom jarnom splne. Čo hovorí tradícia ? Poďme prebehnúť dni od Zeleného štvrtka po Polievací pondelok. Zelený štvrtok: "Čo vidím, nech rastie čo stieram, nech skape" Tieto slová si treba hovoriť na Zelený štvrtok, ak sa človek chcete zbaviť vyrážok, či nehojacich sa rán. Pravda, omývať si ich treba vodou z prameňa a handričku pustiť dolu potokom. K veľkonočným sviatkom od nepamäti patrí predstava začiatku nového života, čistoty a zdravia. Na Zelený štvrtok sa jedli zeleninové jedlé, napríklad prívarok z lístkov mladej žihľavy, ktorá vraj ozdravovala krv, nechýbali ani rezance a šúlanky (aby sa urodili krásne klasy)ale doporučoval sa aj celodenný pôst - zaručený liek na to, aby človek nedostal zimnicu. Štvrtkový večer sa končil nosením mravcov. Mravce totiž symbolizovali šťastie a hojnosť. Veľký piatok: "Kaluža, kaluža, dajže mi ty muža, Ak mi muža nedáš, na rok ma zas tu máš!" Takto vyslovovali svoju túžbu po ženíchovi vydajachtivé dievčatá, lebo tento deň, (no najmä noc zo Zeleného štvrtku na Veľký piatok) patril čarovaniu, ba hovorilo sa, že práve o pol noci sa stretávajú strigy na krížnych cestách. Proti očarovaniu chránili naši dedovia najmä dobytok. Na Veľký piatok sa nesialo a ani nesadili. Jedna z mnohých povier napríklad hovorí, že ak nechcete, aby sa do šiat dostali mole, treba ich nechať celý deň vonku vetrať. V starých kalendároch sa dočítame, že v tento deň sa hoja rany rýchlejšie ako inokedy. Preto sa aj na Veľký piatok štepili stromčeky. Biela sobota: "Von, myši, potkany kde ste sa tu nabrali? Von z myšacej diery, von z našej komory!" Biela sobota tak ako Zelený štvrtok boli považované za šťastné dni pre poľnohospodárske práce. Malí chlapci vyháňali hlodavce cengajúc pritom na zvonce, ale na Bielu sobotu sa však predovšetkým varila šunka, huspenina a robili klobásy. Masť zo šunky sa odkladala na liečenie rán a mala chrániť aj pred hadím uštipnutím. Niekde dodnes pečú baránka, nie však z baraniny, ale z masy pripravenej z vajíčok, žemlí a klobásy, ktorú dávajú do špeciálnej formy v tvare barana. A samozrejme sa piekol biely koláč. Veľkonočná nedeľa: " Na Veliku noc najeme sa moc, veď keď príde Ducha, bude do pol brucha." Tradovalo sa, že ak sa niekto v tento deň dobre naje, sýty bude po celý rok. V tento deň sa svätia jedlá v kostole. Z kostola sa mali ľudia ponáhľať domov, lebo tak ako šikovne prišli domov, tak šikovne si mali počínať pri zbere úrody. Dievča, ktoré predbehlo ostatných tak, že kým prišli domov, ono stačilo doniesť vodu z potoka, si mohlo byť isté, že sa do roka vydá. V tento deň sa pripravovali kraslice, či iné darčeky pre kúpačov. Veľký dôraz sa kládlo na stolovanie. Na stole musel byť biely obrus a všetko prichystané tak, aby počas jedenia nik od stola nestal, aby sa všetci zasa o rok pri ňom zišli. Prvým chodom bolo vajíčko, ktoré pán domu rozdelil medzi všetkých. Keby náhodou niekoho mátalo, mal si spomenúť s kým vajíčko jedol, aby hneď zlý duch odišiel. Nechýbala šunka a v mnohých krajoch Slovenska bola hlavným chodom hydina. Omrvinky sa odkladali na liečenie a pridávali sa do krmiva pre sliepky. Škrupiny z vajíčok a kosti z mäsa poukladali na pole. Pečivo a vajíčka sa odnášali na hroby, aby mŕtvi pomohli v čase núdze. Polievací pondelok: "Červené vajíčko mám, koho rada vidím, tomu ho dám." Symbolika vody a vyšibanie prútmi - to je v preklade zdravie a čistota. Takže sa nebráňte kúpačom.
historické okienko
Písal sa rok 1831...
Svetu hrozí chrípková pandémia! Hlásajú médiá a z každej strany sa na nás valia údaje o výskytoch vtáčej chrípky vo svete. Máme obavy - liekov je vraj málo, ich účinnosť diskutabilná. Vtáčia chrípka sa pre nás stáva strašiakom. História ale pozná veľa takýchto strašiakov. "Na uliciach sa váľali jednotlivé mŕtvoly a ležali celé hromady nebožtíkov. Ľudia ich mali stále pred očami a potkýnali sa o nich, takže celé mesto vyzeralo ako jedna umrlčia komora. Existovalo tu však niečo omnoho hroznejšie a odpornejšie : ľudia boli na seba ako psy, v ich vzájomnom podozrievaní sa skrývala akási zbesilá vášeň. Nepodozrieval len sused suseda, priateľ priateľa, hosť hostiteľa, hrôzu vzbudzovali aj slová, ktoré obvykle vyjadrujú ľudskú lásku: muž sa bál ženy, otec syna, brat brata. Je hrozné a ohavné, že strach vzbudzoval i rodinný stôl a manželská posteľ ako nástrahy a úkryty travičov." Tak zaznamenal mor taliansky kronikár v roku 1630. Európa však poznala túto strašnú chorobu najmenej od 6.storočia pred naším letopočtom. Z tohto obdobia sa zachovali kusé správy o more v Aténach. Medzi 6. až 8.storočím epidémie prepukali spravidla po 9-12 rokoch. V 9.storočí akoby sa mor z Európy vytratil, aby sa roku 1346 znova, celkom nečakane a v mimoriadnej sile vrátil. Takmer každoročne potom vyčíňal na rôznych miestach. Ďalším strašiakom bola cholera. Až do roku 1830 Európa choleru nepoznala. Táto zákerná choroba sa predtým vyskytovala iba v Ázii, kde nenásytne hubila najmä indické obyvateľstvo. Prvá vlna epidémie zasiahla Rusko, ďalej postupovala do severských štátov, Nemecka a krajín habsburskej monarchie. Choleru ale popíšem trochu podrobnejšie. Epidémiu cholery z roku 1831, popisuje totiž aj naša farská kronika. Múdre knihy o cholere píšu: Infekciu, ktorá postihuje tenké črevo, spôsobuje tyčinkovitá baktéria Vibrio cholerae. Šíri sa potravinami alebo kontaminovanou vodou. V priebehu 20.st. sa výskyt tejto choroby podarilo obmedziť na územie Ázie a Afriky. Vyskytuje sa však aj v oblastiach, kde je nedostatok nezávadnej pitnej vody, napríklad po prírodných katastrofách. Osoby cestujúce do takýchto oblastí by mali dôsledne dbať na pitie prevarenej vody alebo vody z nezávadných zdrojov. Možné je aj preventívne očkovanie. Choroba začína náhle, približne dva až päť dní po infikovaní. Prejavuje sa zvracaním a vodnatými hnačkami, ktoré môžu vyústiť k rýchlej dehydratácii a následnej smrti. Dá sa liečiť antibiotikami. Pri adekvátnej liečbe prichádza rýchle uzdravenie.
historické okienko Toľko encyklopédia. Vláda v tej dobe aby zabránila epidémii, dala už v decembri 1830 obsadiť uhorsko-poľské hranice. Napriek tomu začiatkom roka 1831 prepukla cholera aj na východnom Slovensku a lavínovite sa šírila po celej krajine. Známe lieky nepomáhali, dezinfekcia zdrojov pitnej vody a izolácia postihnutých oblastí sa ukázala ako neúčinná. Vtedajší správca závodskej farnosti o tejto pohrome napísal takto: ... na tomto mieste (rozumej Závod) vypukla dňa 31.augusta (1831) a trvala až do 27.septembra. Na krátky čas, ale s veľkou skazou, lebo z 1200 obyvateľov okolo 700 bolo nakazených a 200 mŕtvych. Drahý čitateľ! Toľkých zaopatriť a v jeden deň aj 22 pochovať. Práca a námaha ale predsa pre meno Krista viac trpiaceho všetko (je ) ľahké.... .... smrť prišla a plienila: Mladého aj starého, muža aj ženu, vinného aj nevinného, aby po pravde mohlo byť povedanétrest Boží na všetkých..., lebo všetci mali všetky (veci) v neporiadku, ako roľník pole, vinohradník vinicu, ďalej nechceli ani remeselník svoje zamestnanie konať hovoriac: „Predsa všetci zomrieme, prečo teda budeme pracovať?“... (pozn.: z originálu preložil Mgr. Pavol Vrablec) Na mnohých miestach sa cholerová epidémia stala predohrou a súčasne jednou z hlavných príčin tzv. cholerového roľníckeho povstania. Skutočné príčiny tohto sociálneho výbuchu boli samozrejme oveľa hlbšie, no cholera sa stala posledným ohnivkom v reťazi. V Závode mala cholera strašný dopad. Ako sme si mohli prečítať nakazilo sa skoro 60 % všetkého obyvateľstva a 18 % obyvateľov Závodu skutočne do mesiaca zomrelo. A toto všetko sa stalo rok po tom čo v Závode riadil mor dobytka a mnohí prišli o statok , ktorý bol často jediným zdrojom ich obživy. Dnes si už vieme len ťažko predstaviť, akou strašnou krízou dedinčania v tom čase prechádzali. Učebnicový priklad tragédie v našej obci, ktorý poznáme len vďaka jednému obetavému kňazovi, ktorý prežil a podal nám o udalosti správu. Ten kňaz sa volal Jozef Homoky. P.V.
...a vtedy som pocítil Božiu prítomnosť Strom je pevný a stabilný len vtedy, keď má koreň. Čím hlbšie je zakorenený, tým je stálejší a odolnejší voči všetkým nepriaznivým vplyvom. Hlboké korene však samé o sebe nestačia. Aby rastlina mohla žiť, musí byť zasadená v takej pode, ktorá jej dáva vodu a živiny doležité pre rast.
Najvzácnejší dar „Otec?! Vidíš ma? Som tvoja dcéra. Dospelá.“ „Som taká akú si ma chcel?“ Učíš ma byť samostatnou, priebojnou, trpezlivou a hlavne učíš ma milovať Boha. Ty si ten, ktorý je celý život mojím veľkým príkladom. Tvrdo pracuješ a v modlitbe prosíš za naše zdravie. Na to svoje sa niet kedy obzerať. Tvoj smiech a vždy dobrá nálada je liekom na všetky choroby. Si vždy tam, kde treba. Učíš ma milovať krásu vychádzajúceho slnka, padajúcich snehových vločiek, krásu prírody a vnímam krásu v každom človeku. Chcem byť ako ty. Ja to vari zlé? Nie, nie je. Si skvelý človek. Je nedeľa a ty odchádzaš aj s manželkou z práce po nočnej zmene. Unavený naberáš nové sily modlitbou keď vaše kroky smerujú do kostolíka Blumentál. Toto je tvoj rytmus života. Práca, rodina, modlitba. Chrámom sa nesie tvoj hlas, keď ani na zaslúženom odpočinku nedokážeš len tak sedieť a riadiš práce pri jeho obnove. Len už oveľa pomalšie. .„Ale čo sa deje? Veď akosi nevládzeš!“ To lekári vyniesli ortieľ. „Parkinsonov syndróm a akútna artróza“. Trasúcimi rukami stískaš ruženec a odovzdávaš službu Bohu do iných rúk. Pobyt doma strieda pobyt v nemocnici. Len ťažko sa ti vyslovujú súvislé vety. Jedno vyšetrenie strieda druhé. Začína najťažšie obdobie, obdobie boja s chorobu. Som s tebou každý deň. Vidím unaveného muža, ktorý sa nevzdáva a aj
svoj zlý zdravotný stav berie s humorom. Tvoja trpezlivosť nepozná hraníc, keď bolesti zvierajú tvoje telo. Večer čo večer ti dávam „Dobrú noc“ a ty končíš deň modlitbou. V tomto ťažkom období som veľmi vďačná za svoju rodinu, je mi veľkou oporou v mojom smútku. Je požehnaním, ktoré ešte zvyšuje moju vnímavosť voči tým, ktorí prežívajú podobnú bolesť. Pridáva sa ďalšia diagnóza a krutá správa o nutnosti amputácie ľavej nohy. Váhame, no nakoniec ťa zverujeme do Božích rúk a nasleduje posledný pobyt v nemocnici. Narkóza značne poškodila už aj tak poškodený mozog. Neprijímaš potravu. Prichádzam za tebou. Sama. Skoro ma nevnímaš. Držím ťa za ruku a tíško ti šepkám do ucha slová modlitby. Jemným stiskom mi dávaš posledné „Zbohom“. Je ráno, pol piatej 1. novembra, Sviatok všetkých svätých. Ja sa zrazu budím s pocitom, že sa niečo deje. Tmu pretína moja prvá ranná modlitba a už viem, že slová vyrieknutého ruženca ťa odprevádzajú do tvojho skutočného domova. Cítim tvoju prítomnosť, cítim Božiu prítomnosť. O siedmej hodine ráno mi naliehavý zvuk telefónu a slová lekárky oznamujú, že si ráno o pol piatej navždy odišiel.... No ja viem, že nie navždy. Odovzdal si mi posledný najkrajší a najvzácnejší dar. Dar viery, ktorý nosím stále pri sebe. Mám ťa pri sebe. Elena
"Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu." (1Tim 1,12)
Primičná sv. omša novokňaza Petra Štefaníka V sobotu, dňa 18. júna 2005 sa konala slávnostná primičná sv. omša novokňaza Petra Štefaníka v jeho rodnej obci Koválov. Sviatosť kňazstva prijal 11. júna 2005 v dóme sv. Martina v Bratislave. Na primičnej slávnosti sa autobusom zúčastnili aj veriaci z našej farskej rodiny. Novokňaza Petra sme spoznali pri návštevách našej farnosti počas dvojročnej prípravy mládeže na sviatosť birmovania ako skromného a rozvážneho bohoslovca a neskôr diakona. Svoju prax v Závode vykonával s oduševnením a s čistým úmyslom. S mladistvým elánom rozdával dary Ježiša Krista bratom a sestrám, s ktorými sa stretol. V tento krásny letný deň boli srdcia veriacich plné nadšenia a radosti z očarujúcej slávnosti. Primicianta sprevádzali muzikanti, krojovaná mládež, kňazi, bohislovci, rehoľné sestry, príbuzní a ostatní veriaci zo svojho rodného domu. Primičná sv. omša sa konala na otvorenom priestranstve v strede dediny, kde bol pripravený oltár. V úvode primičnej sv. omše predniesla úprimný a dojímavý príhovor p. starostka obce, v ktorom ďakovala Božej Prozreteľnosti, že zhliadla na ich malú dedinku a povolala ich rodáka Petra do vinice Pánovej. Zároveň ďakovala primiciantovi, že prijal toto volanie s radosťou a odovzdanosťou. Naposledy sa v tejto malej dedinke slávila primičná sv. omša pred 35. rokmi. Slávnostnú ho,íliu mal jeho rodák prof. Štefan Vragaš, ktorý stál na tom istom mieste pred 35 rokmi. Jeho slávnostná homília bola živá, zameraná na dar kňazstva, ktorý je Božím požehnaním. Na záver primičnej sv. omše sme prijali novokňazské požehnanie. Potom primiciant Peter prijímal blahoželania, prejavy úcty a lásky. V jeho srdci bola cítiť radosť, úprimnosť, lásku, pokoru a dôveru. Nech ho v jeho kňazskom poslaní sprevádzajú orodovania Panny Márie, Božia milosť a dary Ducha Svätého. Novokňaz mal aj v našej farnosti slávnostnú sv. omšu dňa 29. júna 2005 na sviatok sv. Petra a Pavla . Jeho novokňazskú službu začína vykonávať v Seredi, kde bude pôsobiť ako kaplan. Alena
svitaníčko
vašim perom
Koľko rozhlasových staníc je na Slovensku? Je to stanica Bratislava - Slovensko, Rádiio Twist, Rádio Regina, Devín, Okey, Fun - Rádio, Expres, Rock FM. Ktoré z nich špeciálne lahosí uchu kresťana katolíka? Žiadne! Rádio Lumen je jediné kresťanské rádio u nás. Vysiela evanjelizačné programy a na slušnej úrovni hudbu. A čo ešte? Neviem to poriadne opísať, pretože u nás na Záhorí ho nezachytíme. Preto boli v kostoloch podpisové hárky o tom, že katolíci žiadajú biskupský úrad o rozšírenie vysielania aj na Záhorie. Veď kde sa našinec môže dozvedieť čerstvé a nezkreslené správy o katolíckej Cirkvi, čo sa deje vo Vatikáne, čo nové na misiách, aké sú názory Sv. Cirkvi na mnohé svetové problémy, na OSN, názory na riešenie hladu vo svete, na riešenie vojnových katastrof? Odkiaľ sa dozvieme o cirkevných aktivitách? Hádam si to pozrieme na Markíze? alebo na Jednotke? Či nebodaj na Jojke? Dúfajme, že petícia bude úspešná a rádio Lumen (Svetlo) bude môcť rozšíriť svoje vysielanie aj na Záhorí. To t o r á d i o L u m e n organizovalo vlani v apríliprvú slovenskú púť do Sanctuária Božieho Milosrdenstva v Krakowe. Zrejme náš pán farár zachytil výzvu.
Viacerí naši farníci sa zúčastnili tejto púte. Účasť na púti prekonala očakávania organizátorov, keď mohli napočítať okolo 15000 ľudí. Ako si ja spomínam na túto púť? Kostol zasvätený Božiemu Milosrdenstvu je vidieť z veľkej diaľky. Najprv vidíme akoby loď vo vzduchu a keď sa priblížime, zbadáme nad loďou kríž. Je to krásny kostol s vysokou vežou a na nej je akoby loď. Stavba je moderná a obloky sú od stropu až po zem. Vo vnútri je plno svetla. Na oltári žiari obraz Božieho Milosrdenstva. Kostol je v susedstve so starým kláštorom a kaplnkou. Žila tu sestra Faustína. Pri novom kostole je je vybudovaný arál pre pútnikov, so všetkým, čo k tomu patrí.
S v. H e l e n a F a u s t í n a Kowalská vyrastala v chudobnej, ale veľmi nábožnej rodine. Otec, keď ráno vstával do práce, budil rodinu nábožnými spevmi. Napísala: "Ó Bože múj, poznala som ťa vo vnútri mújho srdca a zamilovala som si ťa nadovšetko." V rodine bolo zvykom nahlas čítať náboženské knihy a potom o prečítanom rozprávať so susedmi a známymi. Už ako sedemročná počula v duši Boží hlas. V jej denníčku si môžeme prečítať aj tieto slová. "Božie Milosrdenstvo je nepreskúmateľné a nevyčerpateľné ako je sám Boh. Aj keby som pri rozprávaní o Božom Milosrdenstve použila tie najsilnejšie slová, v porovnaní so skutočnosťou bolo by to ničím." Pre nás všetkých platí: modlime sa často ruženec k Božiemu Milosrdenstvu. Vyprosujem pre seba aj pre svojich drahých všetko pre správny a bohumilý život. Zlata
Závodské zvony Mladého pána kaplána pridelilina faru k pánovi dekanovi na výpomoc. Tento pán kaplán mal zvyk pri všetkom používať vety z Evanjelia, začo sa pán dekan na pána kaplána začal hnevať, že to má zlozvyk a on ho od tohto zlozvyku odnaučí. Jedného dňa boli obaja pozvaní k františkánom na poradu. Pri kláštore bol i seminár a mali tam záhradu. V minulosti kňazi neboli platený od štátu, veriaci si ich museli vydržiavať sami. Aj títo františkáni si pre svoju potrebu v záhrade pestovali zeleninu a jednoducho všetko, čo potrebovali pre svoju potrebu. Na obrábanie tejto záhrady chovali oslíka. Bol pekný letný deň, keď sa konala porada. Trvala do obeda a preto pána dekana i pána kaplana
pozvali na obed. Keďže bolo horúco, dvere do jedálne boli otvorené. Všetci sedeli pripravení k obedu, keď do jedálne vstúpil oslík. Niektorí vstali a chceli osla dostať von. Ťahali ho za uši, chvost ale oslík stál, ani sa nepohol, stál ako sa hovorí, ako somár. Vtedy vstal pán dekan a vyzval pána kaplána, aby bol teraz múdry a dačo povedal z Evanjelia. Pán kaplán sklopil hlavu a rozmýšťal. Po chvíške vstal a povedal. Prišiel medzi svojich a oni ho neprijali. To bolo posledný krát, čo pán dekan odúčal pána kaplána od zlozvyku. Tento príbeh nieje vymyslený. Je z rozprávania jedného pána kaplána. Či sa chystáte obedovať, tak dobrú chuť!
Zmluva o výhrade svedomia Aká je to vlastne zmluva? Čo je to za zmluvu, ktorá je už niekoľko týždňov predmetom diskusií a vyhlásení na najrôznejších úrovniach? A nielen to, veď táto zmluva bola dôvodom rozpadu vládnej koalícii a tým vládnej krízy a vyvolala nutnosť predčasných volieb. Nakoniec táto zmluva rozdelila celú spoločnosť na jej podporovateľov a odporcov. Na podporu jej prijatia bola uskutočnená petícia, ktorú podpísalo viac ako stotisíc občanov. Skutočne je preto na mieste otázka, o čo vlastne ide v prípade tejto zmluvy. Podstatou tejto zmluvy je poskytnutie práva každému na uplatnenie výhrady vo svedomí, ak konanie ku ktorému je nútený, je v rozpore s jeho svedomím formovanom vieroučnými a mravoučnými zásadami vyhlásenými Magistériom Katolíckej cirkvi. Ak by prišlo k takémuto rozporu, bol by podľa tejto zmluvy každý oprávnený odmietnuť konať to, čo vo svojom svedomí pokladá za nedovolené podľa vieroučných a mravoučných zásad. Predpoklad, dokonca až povinnosť uzatvorenia zmluvy o výhrade svedomia je obsiahnutý v Článku 7 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Podľa uvedeného článku, Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí. Rozsah a podmienky tohto práva má práve ustanoviť osobitná zmluva. Uvedené znenie vychádza teda z predpokladu, že pre riadne a náležité konanie podľa svedomia je nevyhnutné mať možnosť odmietnuť to, čo sa svedomiu prieči. Inak sa človek stáva neslobodným a vnútorne zviazaným. Práve na naplnenie skutočne slobodnej voľby konania je zmluva o výhrade svedomia nevyhnutnou podmienkou. Podľa návrhu zmluvy o výhrade svedomia je možné uplatňovať výhrady vo svedomí len v určitých oblastiach, ktoré sú návrhom zmluvy priamo vymenované. Najzávažnejším a najdôležitejším je oblasť zdravotníctva. A to najmä vo vzťahu k potratom, umelým oplodneniam, eutanázii, klonovaniu, sterilizácii a antikoncepcii. Jednoducho povedané ide o najzávažnejšiu oblasť a to oblasť ochrany ľudského života. Katolícka cirkev vždy chránila a bude chrániť ľudský život od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Preto chce i pomocou tejto zmluvy chrániť ľudský život tak, aby mal každý možnosť odmietnuť zabiť počatý ľudský život formou potratu, zabiť eutanáziou ... A práve v tejto základnej oblasti zmluvy jezásadný rozpor medzi podporovateľmi a odporcami zmluvy. Odporcovia zmluvy totiž za chránením ľudského života vidia vlastnú diskrimináciu. Boja sa totiž, že keď sa rozhodnú zabiť vlastné dieťa potratom, nebude lekára ktorý by bol ochotný ho zabiť.Boja sa, že nebudú môcť realizovať svoje právo na potrat, lebo si niekto uplatnil výhradu vo svedomí. Zásadným problémom je teda právo na život verzus právo na smrť. Je však i tretia skupina občanov, ktorí tvrdia, že súhlasia s uzatvorením zmluvy o výhrade svedomia, avšak nie v jej súčasnej pripravenej podobe. Požadujú zmluvu nanovo prepracovať tak, aby vyhovovala všetkým. Teda aby nikoho nediskriminovala. Za týmito frázami plných kompromisov sa skrýva faloš, klam a prázdnota. Veď aký je kompromis medzi životom a smrťou? Aký je teda kompromis medzi právom na potrat a právom odmietnuť vykonať potrat? Žiadny, len prázdnota. Pre nás veriacich z celého problému okolo zmluvy o výhrade svedomia vyplýva ponaučenie, že je potrebné byť ostražitý a nenaletieť prázdnym gestám a slovám. Veď ani Ježiš neprišiel na tento svet hľadať kompromis. Keby totiž Ježiš učil a kázal tak, aby boli všetci spokojní, nebol by vôbec ukrižovaný. Ježiš však hovoril pravdu a práve preto bol ukrižovaný. Preto je potrebné aj dnes hľadať pravdu a neustúpiť i keď kvôli tomu padne vláda, vznikne vládna kríza a budú predčasné voľby. Richard Hollý
čriepky
Ulica V lete ma pozvala moja babka na výlet loďou do Budapešti. Plavba loďou sa mi veľmi páčila. Očarila ma krása mohutného Dunaja. Asi za tri hodiny sme zakotvili v Budapešti. Vystúpili sme z lode a obdivovali krásy mesta. Rozišli sme sa každý iným smerom. Moja babka nevie po maďarsky, a preto si pre istotu, aby sme sa nestratili, opísala názov ulice z tabule, ktorá visela na ošarpanom dome. Bezstarostne sme sa prechádzali ulicami veľkomesta. Pomaly sa blížila hodina nášho stretnutia s ostatnými turistami. Nevedeli sme sa zorientovať, tak babka vytiahla lístok s názvom ulice a ukazovala ho okoloidúcim. Boli sme nešťastní, lebo nikto nám nevedel poradiť, ani pomôcť. Každý sa začudovane na nás pozrel, pokrčil plecami, pokrútil hlavou a lístoček nám vrátil. Našťastie nás stretla babkina priateľka a s malým oneskorením nás priviedla až do prístavu. Na lodi nám potom sprievodca preložil obsah nášho lístočka. Nebol tam napísaný názov ulice, ale upozornenie "Pozor padá omietka!" Ešte dlho sme sa na tejto historke smiali. Marek
Zraz miništrantov V dňoch od 30. apríla do 3. mája 2005 som sa zúčastnil spolu s mojími priateľmi miništrantami Lukášom a Martinom zrazu miništrantov v Poľsku. Po skúsenostiach z minulého roka, keď sme zraz absolvovali s našim rodákom pátrom Gabrielom, boli sme plní očakávania a radosti. Odchádzali sme v sobotu autobusom z Rohožníka. Pred farou sme sa zišli miništranti z farností Veľkých Levár, Malých Levár, Sološnice, Rohožníka a Závodu. Tento rok nás sprevádzal páter Edward
z Malých Levár. Pred odchodom autobusu sme prijali požehnanie d pátra Gabriela. Cesta bola dlhá a únavná. V popludňajších hodinách sme prišli do cieľa p o ľ s k éh o mes tečk a Mszana Dolna, ktoré sa nachádza v peknom horskom prostredí. Ubytovali sme sa v miestnej škole. Postupne prichádzali naši poľskí priatelia miništranti v sprievode svojich duchovných otcov. Spoznávali sme nových priateľov s ktorými nás spájala viera a služba pri oltári. Každý nový deň sme
privítali rannou modlitbou a svätou omšou. Počas dňa sme sa venovali športovým aktivitám v peknej a modernej telocvični. Tu sa odohrávali futbalové zápasy a stolnotenisové turnaje. Na ihrisku prebiehali zase športové súťaže. Večery boli plné radosti a smiechu, spojené so spoločným posedením. Večernou modlitbou sme poďakovali za pekne prežitý deň. Domov som sa vrátil dojatý, bohatší o duchovné zážitky a nových priateľov. Michal
perly zo života svätých
SV. JÁN Z BOHA zakladateľ rehole (1495 - 1550)
Narodil sa roku 1495 v Montémor-o-Novo pri meste Évore. Jeho rodičia boli jednoduchí robotníci. Ján mal už od detských rokov veľmi dobrodružný život. Keď mal osem rokov, stratil sa z domu. Matka od žiaľu zomrela a otec sa stal františkánskym bratom. Ján sa dostal do španielskeho mesta Oropesy, kde sa ho ujal ako syna správca grófskeho majetku. Ján vo svojich 40 rokoch. Pod vplyvom Božích vnuknutí chcel nejako apoštolovať, ale nemal jasný životný plán. Až v januári 1539 po vypočutí jednej kázne blah. Jána Avilského zažil hlbokú vnútornú premenu, ktorá usmernila celý jeho ďalší život. Ján sa usiloval najprv čo najúprimnejšie zúčtovať s minulosťou. Prejavoval hlbokú ľútosť nad svojimi hriechmi a robil za ne také ponižujúce verejné pokánie, že ho pokladali za pomäteného a zavreli ho do blázinca. Tam ho navštívil blah. Ján Avilský. Radil mu, aby sa miernil v sebaumŕtvovaní a aby dal svoje telesné a duševné sily do služieb tých, čo potrebujú pomoc. Ján poslúchol dobrú radu a vnútorne sa upokojil. Odvtedy všetky jeho sily a schopnosti patrili chudobným a chorým, ktorých bolo v Granade viac ako dosť. Najprv zhromažďoval bedárov v dome, ktorý mu dal k dispozícii istý šľachtic. No už roku 1540 založil svoju prvú nemocnicu pre chudobných chorých. Bola jednoduchá a malá, ale bol to prvý konkrétny krok k neskoršiemu veľkému dielu. Jánova nezištná a obetavá dobročinnosť vyvolávala zaslúžený obdiv a mnohých pohla k tomu, aby podporili jeho prácu. Roku 1547 mohol už vybudovať v Granade väčšiu nemocnicu. Medzitým sa začalo utvárať i nové rehoľné spoločenstvo, ktoré malo žiť a pracovať podľa Jánových ideálov. Ján nebol spočiatku rehoľníkom. Keď však biskup videl jeho náboženské nadšenie a jeho úplnú oddanosť službe biednym, radil mu, aby nosil osobitné rúcho, ktoré by bolo znakom Bohu zasvätenej osoby. Jeho zasvätenie Bohu malo vyjadriť i meno, ktorým sa potom nazýval - Ján z Boha. Roku 1546 sa k nemu pridali prví dvaja spoločníci, ktorých on sám obrátil k lepšiemu životu. Krátko nato pristúpili ďalší traja. Roku 1548 mohol už Ján z Boha rozšíriť svoju činnosť i mimo Granady; založil nemocnicu pre chudobných v meste Tolede. Okrem organizačných starostí doliehal na Jána aj nedostatok peňazí. Keďže príspevky dobrodincov nestačili, odvážili sa prosiť o pomoc i španielskeho regenta, neskoršieho kráľa Filipa II.Ako veľmi sa vedel Ján z Boha obetovať za chorých, dokazuje epizóda z roku 1549. 3. júla toho roku vypukol v granadskej verejnej nemocnici požiar. Rýchlo sa rozšíril a nik si už netrúfal zachraňovať chorých, ktorí neboli schopní sami ujsť. Keď to Ján počul, hneď pribehol, bez rozmýšľania sa vrhol do ohňa a s nadľudskou námahou zachránil všetkých chorých i časť zariadenia z horiacej budovy. Nebola to jeho nemocnica, ale keď išlo o záchranu chorých, Ján nerobil rozdiely. No okrem chorých aj mnohí iní pocítili jeho dobročinnosť. Boli to chudobní, s ktorými začínal, potom opustené deti, študenti bez prostriedkov, robotníci bez práce, dievčatá a vdovy vystavené vydieraniu a mravnému nebezpečenstvu . On sám vo svojom živote veľa pohodlia nepoznal. A nechcel ho mať ani pri smrti. Zomrel kľačiačky s krížom pritisnutým na prsia a so slovami: "Ježiš, Ježiš, do tvojich rúk porúčam svoju dušu." Bolo to nad ránom 8. marca 1550. Mal 55 rokov. Okolo sv. Jána z Boha sa začalo ešte za jeho života utvárať nové, Bohu zasvätené spoločenstvo. Po prechodných organizačných a právnych zmenách jestvujú tak dodnes. Ich oficiálne meno je "Nemocničný rád sv. Jána z Boha", ale v rozličných krajinách majú rozdielne miestne pomenovanie. Tak na Slovensku sa volajú Milosrdní bratia. Až do štátnej likvidácie roku 1955 mali Milosrdní bratia na Slovensku kláštory a nemocnice v Bratislave, Skalici a v Spišskom Podhradí.
postrehy z farnosti
Upratovanie farského kostola
Koncom minulého roka si každá domácnosť v dedine našla v poštovej schránke zaujímavý leták. Neponúkali na ňom ani lacný nábytok, ani elektroniku, ale bolo nám takto oznámené, ako bude ďalej fungovať upratovanie nášho farského kostola.Nový spôsob upratovania vyvolal živú vlnu diskusií. Popravde len málo ľudí mu verilo. Aj doterajšia prax ukázala, že z 25 domov môžu prísť napríklad len štyria zástupcovia. No zatiaľ je príliš skoro na bilancovanie. Systém funguje a prax ukáže kde a ako ho možno vylepšiť.Doba sa príliš zmenila a my všetci sme si príliš dobre uvedomili aké je to bremeno upútať sa na upratovanie kostola nastálo. Veru a predstavme si, že boli ľudia, ktorí tejto práci obetovali celé roky svojho života. Pripomeňme si aspoň tých posledných a vzdajme im takto ešte raz hold a úprimné poďakovanie. Za tie roky ich to stálo nemalé obety. Mária Studeničová Alžbeta Krebsová Helena Vrablecová Mária Šišoláková
- upratovala 3 roky - upratovala 15 rokov - upratovala 28 rokov - upratovala 46 rokov
Bežným problémom pri starostlivosti o kostol bývalo zohnať čerstvé kvety. Dnes je potrebné kvety objednať a nakúpiť. Skladáme sa na to. Ak sú kvety povädnuté tak sa väčšinou vo štvrtok objednajú, aby do soboty boli.Toto je teda dôležité vedieť. Stáva sa totiž že chceme darovať do kostola kvety a keď to nikomu nepovieme, tieto sa môžu zbytočne objednať. Kvety môžeme darovať aj po rôznych rodinných oslavách ako svadbách, výročiach ale aj pohreboch. Nič na tom, že kvety v kostole už sú. Tie Vaše môžu byť čerstvé a staré sa nimi dajú nahradiť. A na záver ešte jeden postreh z ľudu. Isté ženičky sa pred kostolom bavili o minulosti. Kostolný park býval rozdelený na hriadky a ľudia tam pestovali celé záhony kvetov. O kvety takto nebola nikdy núdza. Táto myšlienka sa už dnes nedá realizovať je to ozaj iba spomienka. No padol tam návrh zasadiť aspoň jeden záhon šípových ruží. V čase núdze by pomohol a starostlivosť o takýto záhon by nebola veľká... P.V. Kritickým okom Vo farnosti sa konala púť. Pán farár povedal, aby sa prihlásili aj mladí ľudia, nie len staré babky. Niektoré babky však zareagovali tak, že sa z púte odhlásili, že "nech sa teda zeberú enem muadé". Lepšie by tieto tety urobili, keby doma presvedčili aspoä jedného svojho vnuka, alebo vnučku pre púť. Keď prinášame obetné dary pred oltár, uvedomme si, že je tam prítomný Živý Boh. Vzdajme mu úctu, poklonu. Podaktorí idú ako na pretek. Prídu náhlivo, odovzdajú, a takmer behom trielia, akoby s celou obetou nechceli mať nič spoločné.
Vlastná tvorba:
Ďakujem Ti Pane...
keď sa neviem vymotať zo seba a ani z Teba... viem Ježišu, stačí v Chleba jednoducho uveriť.
Ďakujem Ti Otče za lásku, z ktorej žijem, za nehu, ku ktorej sa viniem, za to, že smiem žiť, a za vieru - Svetla "niť".
Stačí iba srdce "skloniť", odovzdať, čo nepochopím a "ticho" ísť ďalej vpred.
Ďakujem Ti Duchu Svätý, že vo mne žiješ, plesáš, svietiš, že vo mne bývaš s Otcom, Synom, v mojom srdci slabom, malom - vďaka Tebe žijúcom.
Prosím Pane, buď mi Svetlom, buď mi ďalej Silou, Teplom, Vetrom, Túžbou, tichou piesňou- sprevádzaná možno tiesňou, ktorá ponesie ma tam, kde Ty sám chceš milý Pane.
Viem, som ešte veľmi hriešna, niekedy aj veľmi smiešna,
autor neznámy
Trochu čísel zo života farnosti za rok 2005. 1. Duchovný a sviatostný život našej farnosti. A. Krsty: V minulom roku bolo v našej farnosti pokrstených 27 detí, z toho 18 chlapcov a 9 dievčat. B. Sobáše: bolo zosobášených 12 párov. C. Sväté prijímanie: bolo rozdaných približne 40.000 svätých prijímaní. K prvému svätému prijímaniu 15. mája pristúpilo 28 detí. D. Pohreby: zomrelo a bolo pochovaných v Závode 29 farníkov, z toho 18 mužov a 11 žien. Z toho bolo zaopatrených svätými sviatosťami 19. E. Birmovanie: sviatosť birmovania prijalo z rúk otca biskupa Štefana Vrableca 22. mája 63 birmovancov. 2. Finančné hospodárenie farnosti. A. Príjmy: 1. zostatok na účte z roku 2004: 2. zvonček, zbierky na faru a milodary:
53.715.681.065.-
3. nájomné za lešenie a ostatné príjmy: 55.435.4. sponzorský dar od p. biskupa: 224.400.6. zisk z predaja pozemkov: 2.979.329.7. zbierky na odoslanie: 73.950.Príjmy spolu za celý rok 4.067.894.B. Výdavky: 1. prevádzka kostola : 2. prevádzka fary: energie, telefón, pošta: 3. oprava fary:
125.930.66.990.198.518.-
4. oprava kostola, koberce: 116.072.5. odoslané zbierky: 73.950.6. vrátenie pôžičky: 100.000.7. ostatné výdavky: 14.195.8. katolícke noviny: 35.063.9. preinvestované na pastoračnom centre: 3.243.898.-
Výdavky spolu za celý rok: 3 .974.616.Zostatok na účte: 93.280.- Skk Chcel by som ešte raz poďakovať všetkým, ktorí akýmkoľvek dielom prispeli k životu farnosti v uplynulom roku. Peter Mášik, farár
Krsty:
1. Viktória Hajdinová, nar. 4.1. 2006, pokrstená 11.2. 2006 2. Carlos Šíra, nar. 17.12. 2005 , pokrstený 26.2. 2006
Pohreby:
1. Mária Vrbatovičová rod. Smrtičová, nar. 30.11. 1924, zomrela 12.1. 2006, pohreb 14.1. 2006 2. Mária Figurová rod. Krajčírová, nar. 21.10. 1920, zomrela 20.1. 2006, pohreb 24.1. 2006 3. Terézia Kánová rod. Vrablecová, nar. 21.10. 1931, Zomrela 23.2. 2006, pohreb 27.2. 2006 4. Alojz Žák, nar. 26.10. 1926, zomrel 1.3. 2006, pohreb 4.3. 2006
Sobáše:
1. Branislav Gašpárek a Adriana Koutná sa zosobášili 4.3. 2006 Koledníci vykoledovali 14 596 011 Sk! Takmer 25-tisíc koledníkov navštívilo počas Vianoc 72-tisíc rodín v približne tisíc mestách a dedinách na celom Slovensku a spolu s príspevkami individuálnych darcov vyzbieralo14 596 011 korún určených na podporu rozvojových projektov na africkom kontinente. Kolednícku akciu Dobrá novina organizovalo eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí už jedenásty rok. V tomto ročníku sa jej pozornosť zameriavala predovšetkým na južný Sudán, ktorý čelí následkom 20 rokov trvajúcej občianskej vojny. Okrem Sudánu poputujú vyzbierané peniaze do Kene, Etiópie, na Madagaskar a do Ugandy. Úsilie koledníkov podporujú aj slovenskí biskupi, ktorí ich každoročne požehnávajú a vysielajú ako poslov radostnej zvesti. Do koledovania sa v 11. ročníku zapojila aj komunita Slovákov žijúcich v Bruseli a Luxemburgu, koledníkov Dobrej noviny počas vianočného obdobia prijal prezident Ivan Gašparovič a apoštolský nuncius Henryk Józef Nowacki. „Ďakujeme všetkým koledníkom, ich rodičom a dospelýmdobrovoľníkom, ktorí sa podieľali na príprave koledníckej akcie, ako aj katolíckym farnostiam a rodinám, podporujúcim činnosť Dobrej noviny. eRko